Tomáš Janypka: Reflexia nehmotného (teaser)

Pri mojej nedávnej návšteve sa ma moja druhá mama opýtala, čo vlastne je ten umelecký výskum: Čo robíš v tej Synagóge, keď je zatvorené? Ja som ekonómka - poznám počítania, spočítavania, výstupy a podobne. Čo toto tvoje skúmanie obsahuje?

Robím dlhý nádych a výdych.

Jednak sa v tom momente úplne nechcem púšťať do tejto diskusie, jednak nemám jednoduchú odpoveď. Cítim však, že je treba odpovedať, zrozumiteľne a jasne. Chcem si aspoň u mojej mamy získať nejaký rešpekt. Často totiž vôbec nerozumie tomu, čo robím, ale má ma rada a je šťastná, že ma to baví. Ach. Prebleskne mi hlavou, že by som to mohol skúsiť dať na Juraja Gábora, ktorý trpezlivo vysvetľuje svoju prácu každému a tým vlastne aj umeleckú prácu ako takú (má vždy pokojné a presné slová). Alebo byť aspoň trochu ako výtvarník David Koronczi, ktorý má vzácnu jasnosť a šarm. (Juraj, ktorý toto číta, mi hovorí: to je dobre, ako sa musíš pre to nadýchnuť, aj tak to musíš nakoniec dať na Tomáša.)

Čo tu vlastne robím celý rok?

Pobývam v Novej synagóge, pri monumentálnom objekte Sphéra, v čase pandemickej a spoločenskej krízy roku 2021, v čase polarizácie spoločnosti, neschopnosti riešiť základné problémy, v temnom čase, v čase ekologického smútku a prehlbujúceho sa celosvetového chaosu, v čase pretrvávajúcej chuti žiť, v čase nádeje.

 

 

Čo keby tu bola všade púšť? Nebolo by kam ísť pre vodu. Nebolo by kam sa skryť pred slnkom. Museli by sme žiť s tým, čo púšť je. Ako s ňou. Otázky nevyhnutnosti. Spejeme tam, spejeme do bodu, kedy bude nevyhnutné konať nevyhnutné. Špirála iracionality. Má zmysel niečo tvoriť, keď sa dostávame do nových turbulencií sveta?

.

.

.

Hľadám vlastnú os. Miesto, kde sa stretáva vertikálna rovina s horizontálnou. Axis mundi. Hľadanie domova. Samého seba. A možno aj niečoho väčšieho. Je to cesta (ako hľadanie snežného leoparda). 

Každý z nás má vlastnú os, okolo ktorej sa pohybuje a pracuje. Os je pomyselná čiara, podľa ktorej je usporiadané naše telo, to, ako sme. Os neprechádza stredom nás, ale naopak, je z časti v nás a z časti vonku. Os a naše telo vytvárajú sféru okolo nás. Akýsi rádius (ako vitruviánsky muž).

No ale čím sa tu teda zaoberám celý rok?

 

 

 

Takže?

Píšem si denník. 

máj 2021:

„Je teplo, mám na sebe dva ruksaky, blížim sa z bočnej strany ku Synagóge. Na schodoch pred ňou vidím dve dievčatá spokojne lízať zmrzlinu. Slnko svieti z boku a vytvára tým pocit, že toto je to správne miesto na zastavenie pre takúto činnosť. Zároveň som tu predtým nikoho nevidel takto byť.“

„Slávku som stretol zatiaľ len cez zoom, keď som bol súčasťou príprav jej výstavy. Hneď sme sa pozdravili a skúmavo hľadeli, ako ten druhý vyzerá v skutočnosti. Mala na sebe čierne tričko s bielou kresbou (mappa tričko). Predstavila ma svojej kamarátke, výtvarníčke Lucii. (...) Je mi s nimi príjemne, trochu som očarený oboma. Slávka ako výrazná postava a Lucia ako žena, ktorá má prehľad a presný humor.“

 

 

A ako do slov uchopiť to, čo tu vlastne robím?

Prichádzam sem opakovane. Rastiem. Zjemňujem sa. Spoznávam. Prehlbujem. Strácam sa. Nachádzam sa. Strácam. Vytváram. Menej pochybujem. Odvažujem sa. 

To, čo sa tu deje, je prehlbovanie citlivosti. Zjemňovanie vnímania. Je to pokus o empatické prístupy k ľuďom, objektom a k svetu okolo nás. Dopĺňanie Sphéry. 

Cítim sa ako pútnik, ktorý sa vracia na jedno miesto. A pozoruje zmeny. V spoločenstve, v meste, v tíme, v Jurajovi a Simke, v prírode, a hlavne vo mne.

 

 

P.S. Zostáva so mnou začiatok roka, kedy počas inaugurácie amerického prezidenta vystúpila afroamerická poetka (!) v žltom kabáte a červenej spone do vlasov s básňou a jej prvá veta rezonuje aj na konci roku:  S príchodom dňa príde aj otázka: ako nájsť svetlo v nekonečnom tieni?

 

 

—--------------------------------------

Tieto slová a fotky sú Tomášovou správou zo Sphéry na konci roka. Reflektuje - pozerá sa späť na to, čo v tomto celoročnom rezidenčnom projekte od januára 2021 zažil. Zhutňuje už objavené v príprave na ďalšie zdieľanie svojej špeciálnej skúsenosti s Vami v novom roku.

Východiskom celoročného skúmania je pre Tomáša telo – telesnosť a limitácie, ktoré každé jedno má. Skrz tento kanál hľadá odpovede na otázky domova, váhy vecí na fyzickej aj duchovnej úrovni. Podoby a vyústenia autorovho tvorivého procesu v Synagóge sa ukazujú za chodu a na ceste - zakaždým reaguje na aktuálnu atmosféru meniacej sa podoby Sphéry.

Súčasťou Tomášovho výskumu je aj textový záznam, ktorý vzniká v spolupráci s výtvarnou a tanečnou teoretičkou Michaelou Paštekovou – písanie sa tak stáva dôležitou súčasťou procesu. Fotograficky Tomáša dokumentuje v priebehu celého roka Marek Jančúch. Tvorbou jeho kostýmu sa do tímu pridala Andrea Pojezdalová.

 

Rezidenčný projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

Ďakujeme za podporu