Budova neologickej synagógy v Žiline patrí k najkrajším a z hľadiska architektúry najdôležitejším židovským stavbám na Slovensku. Stavba stojí na mieste pôvodnej synagógy z roku 1861. Modernú budovu s kupolou projektoval svetoznámy nemecký architekt Peter Behrens. Výstavba prebiehala v rokoch 1928 až 1931.
Monumentálna architektúra Behrensovej synagógy spája tradičnú typológiu sakrálnych budov s jazykom moderného hnutia. Racionalitu a minimalizmus ozvláštňujú lyrizujúce, expresívne prvky v zhode s pôvodným účelom stavby. Architekt umiestňuje túto stavbu v zložitom teréne a na križovatke ciest tak rafinovene, že zvonku pôsobí skôr nenápadne. No ako vidíte, vo vnútri je vyslovene impozantná.
Vznik tohto diela by však nebol možný bez celkovej atmosféry spoločenského a ekonomického rozmachu medzivojnovej Žiliny. Budovateľský entuziazmus v meste dokazuje vznik skvelej modernej architektúry, ba celých štvrtí od talentovaných domácich architektov. Pritom jedným z ťažiskových motorov modernizácie mesta bola práve rozhľadená židovská komunita. Svedčí o tom aj realizácia novej synagógy na mieste starého chrámu z roku 1861.
Novú synagógu nielenže navrhol svetoznámy architekt, ale v roku 1928 jej realizácii predchádzala súťaž, na ktorej sa zúčastnili ďalší medzinárodne uznávaní architekti – Josef Hoffmann, jeden z otcov svetoznámej viedenskej secesie a Lipót Baumhorn, stredoeurópsky špecialista na stavbu synagóg, spolu s domáci mladými architektami Michalom Maximiliánom Scheerom a Jozefom Zweigenthalom.
Stavbu (1929 – 1931) viedol žilinský architekt Žigo Wertheimer, dodávateľom bola stavebná firma bratov Novákovcov.
Z masívnej kamennej podnože podobnej stredovekej pevnosti, v ktorej sa nachádzajú vstupné a obslužné priestory synagógy, vyrastá kubus chrámového priestoru s kapacitou pre 750 veriacich (450 mužov v ústrednom priestore a 300 žien na troch emporách). Orientalizujúco vysunuté nárožia hlavnej hmoty s hrubou štruktúrou omietky vytvárajú akýsi prechod medzi robustnou základňou a jasnou, ľahko pôsobiacou kupolou s výškou 17,5 a priemerom 16 metrov.
Maľba Dávidovej hviezdy v kupole je jednou z najpôsobivejších častí diela. Peter Behrens vo svojom jedinom projekte synagógy docielil dynamickú až mystickú atmosféru interiérov, ktorú umocňovali farebné vitrážové okná. Patrí medzi jeho posledné diela, ktoré navrhol v duchu expresionizmu.
Neologická synagóga je považovaná za jednu z najpozoruhodnejších pamiatok modernej medzivojnovej architektúry s celoeurópskym významom. Od roku 1963 je národnou kultúrnou pamiatkou (zapísaná do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok dňa 5. 11. 1963 pod číslom 89/1963). V ankete v roku 2000 ju architekti zaradili medzi 5 najdôležitejších občianskych stavieb 20. storočia na Slovensku.
Synagóga prišla o svoju pôvodnú funkciu po pár rokoch od postavenia. Po zákaze Židom vstupovať do podnikov v meste si v bývalej zimnej modlitebni zriaďujú improvizovaný bar. Počas 2. svetovej vojny je v synagóge podľa historických prameňov sklad obilia a (zrejme arizovaného) nábytku. Zachovaný je dokument, že na dvore alebo v časti synagógy bol pneuservis (vulkanizér).
Hebrejské slovo “šoa” sa obvykle prekladá ako zničenie, záhuba, veľké nešťastie alebo veľké zlo. Židia toto slovo používajú na presnejšie pomenovanie toho, čomu bežnejšie hovoríme holokaust. V nacistických táboroch smrti prišla o život aj väčšina žilinských Židov a do svojej synagógy sa už nikdy nevrátili.
Obdobie socializmu tiež Židom na Slovensku neprialo. Väčšina z tých, ktorí prežili holokaust, postupne emigrovala. Mnoho synagóg spustlo a bolo zbúraných. No jednu z najväčších budov v Žiline režim využil ako divadlo, kultúrny dom a napokon ako aulu vysokej školy dopravnej. Interiér sa ale po dvoch zásadných prestavbách zmenil na nepoznanie.
Žilinskí židia, ktorí prežili holokaust, už po vojne nedokázali zaplniť svoj veľký chrám. Ešte pred nástupom komunizmu v Československu v roku 1948 sa židovská obec usilovala chrám predať mestu, nakoniec ho však znárodnili.
1. septembra 1950 v prístavbe zimnej modlitebne začala pôsobiť profesionálna Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich (dnešné Bábkové divadlo Žilina). Objednané architektonické návrhy Otta Reichnera ani Ľubomíra Šlapetu na rekonštrukciu synagógy na multifunkčný kultúrny stánok (1950), neboli mestom realizované. Realizovala sa až prestavba podľa miestneho architekta Václava Čápa v roku 1954. Presmerovaním orientácie sály na juh však nenávratne poškodil Behrensov koncept interiéru.
Synagóga bola otvorená verejnosti pod názvom Dom osvety (1955) ako dôležitý kultúrny stánok, kde vystúpilo množstvo vtedajších umelcov. Od roku 1961 zmenil názov na Park kultúry a oddychu – pár rokov bol priestorom pre hosťujúce divadlá, koncerty, tanečnú školu, voľnočasové aktivity a kurzy. Niektoré aktivity pokračovali až do roku 1985 v prístavbe zimnej modlitebne.
Z Prahy do Žiliny presťahovaná Vysoká škola dopravná (dnešná Žilinská univerzita) tu otvára 6. septembra 1960 školský rok a od roku 1962 dostáva hlavnú sálu ako svoju aulu. Jediná vysoká škola svojho druhu v Československu priniesla Žiline študentov i pedagógov z celej republiky. Vložené stupňovité hľadisko, hliníkový podhľad a akustické obklady všetkých stien však od roku 1973 ukryli takmer na polstoročie pôvodné dimenzie chrámu.
V aule-synagóge sa začali revolučné udalosti na Vysokej škole dopravy a spojov koncom roku 1989.
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa z vysokej školy na takmer 20 rokov stalo kino. Synagógu dostala do prenájmu Mestská správa kín a v školských laviciach, ktoré na nejaký čas ešte doobeda využívala VŠDS na výučbu, začalo premietať kino Centrum. Ako prvý bol 1. apríla 1991 uvedený taliansko-francúzsky film Kino raj.
V roku 1993 boli lavice vymenené za čalúnené kinosedačky a od augusta 1993 mestské kiná Centrum, Úsvit aj letné kino Mier prevzala súkromná spoločnosť Tatrafilm. Židovská obec, ktorá získala budovu späť do svojho vlastníctva, bola príliš malá, aby ju dokázala sama využiť a tak súhlasila s prenájmom Tatrafilmu. Prevádzku kina Centrum ako posledného jednosálového kina v Žiline ukončilo v novembri 2010 otvorenie výkonnejšieho multiplexu v neďalekom obchodnom centre.
“Schopnosť absorbovať všetky tieto zmeny je zrejme najúžasnejšou, no súčasne nedocenenou, vlastnosťou Behrensovej synagógy.” (architekt rekonštrukcie Martin Jančok)
Peter Behrens bol nemecký architekt a dizajnér, priekopník nových trendov a učiteľ ďalších významných architektov 20. storočia. Nebol žid, ale práve jeho pozvali neologickí židia, aby im v Žiline navrhol modernú synagógu, ktorá dnes patrí medzi najvýznamnejšie európske stavby svojho druhu.
Vyštudoval maliarstvo v Karlsruhe a v Düsseldorfe. Od roku 1889 pracoval ako maliar, ilustrátor či knihviazač, je považovaný za zakladajúceho člena Mníchovskej secesie a princípy tohto umeleckého smeru významným spôsobom ovplyvnili jeho vtedajšiu tvorbu.
V roku 1899 ho povolali do Umeleckej kolónie v Darmstadte, kde sa prvýkrát prejavil aj ako architekt, keď navrhol svoj secesný dom vrátane zariadenia – od nábytku, cez svietidlá až po textílie. V roku 1903 začal učiť na Kunstgewerbeschule v Düsseldorfe, kde úspešne presadzoval svoje inovatívne metódy.
V rokoch 1907 až 1914 pracoval ako umelecký poradca a architekt firmy AEG Berlin. Navrhol logotyp, reklamné materiály, katalógy či unifikovaný vzhľad predajní a dielní. Začal presadzovať princípy korporátnej identity, ktoré neskôr prebrali všetky významné firmy a mal tak zásadný vplyv na vytváranie firemnej kultúry v 20. storočí.
Pre AEG v Berlíne navrhol budovu továrne na turbíny (1908), ktorá sa stala ikonou priemyselnej architektúry. Jeho projekty ukázali, že aj stavby pre priemysel môžu byť umením. Predznačil tak cestu moderného chápania krásy v jednoduchosti a praktickosti strojov a harmóniu vo funkčnosti architektúry a dizajnu.
V jeho ateliéri pred prvou svetovou vojnou robili svoje prvé projektové kroky aj traja najslávnejší architekti vrcholnej moderny Walter Gropius, Ludwig Mies van der Rohe a Le Corbusier.
Hrôzy prvej svetovej vojny, na ktorých sa tak výrazne podieľala aj technika, otriasli jeho vierou v strojovú kultúru. Jeho povojnový manifest – „Nový romantizmus remesla“ nebol len prihlásením sa k tradíciám remeselnej práce a výtvarného individualizmu, ale ovplyvnil aj myslenie nového avantgardného smerovania – nemeckého expresionizmu a začiatky Bauhaus-u.
Od roku 1921 do roku 1936 pôsobil ako vedúci Oddelenia architektúry na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, kde uňho študoval aj Ferdinand Čapka, ktorý sa neskôr priženil do Žiliny a vytvoril tu množstvo významných stavieb.
Z Behrensa sa stal hviezdny architekt, prostredníctvom dvoch ateliérov v Berlíne a Viedni sa zúčastňoval súťaží a realizoval desiatky projektov na celom kontinente od Londýna po Moskvu. V medzivojnových rokoch postavil množstvo priemyselných stavieb, sídlisk aj rodinných domov. K najznámejším patrí terasový dom na sídlisku Weissenhof pri Stuttgarte (1927) a tiež správna budova IG Farbwerke v Hoechst (1920-1924), ako ukážka jeho krátkeho expresionistického obdobia. Počas svojho pôsobenia vo Viedni projektoval budovu továrne Austria Tabakwerke v Linzi (1929-1935). Ku stavbám, ktoré projektoval v období výstavby žilinskej synagógy (1928-1931) patrí tiež obchodný dom Alexander na Alexander Platz v Berlíne (1929-1932).
Na doporučenie Alberta Speera sa v roku 1936 sa stal vedúcim ateliéru na Preussische Akademie der Künste v Berlíne (1936), kde učil a pracoval pre AEG do svojej smrti.
– –
“Navrhol množstvo priemyselných budov, nazývajú ho dokonca pionierom priemyselného stavebníctva. Priemysel podľa Behrensa predstavoval faktor moci, ktorý vyvoláva nutnosť generovať štýl stavania zodpovedajúci jeho novým požiadavkám. Uplatnenie ocele, skla, betónu a iných materiálov vytváraných priemyselne tvorilo materiálové východiská jeho návrhov. Konštantou Behrensovej estetiky bola redukcia na jednoduché formy, ktoré sa dali technicky ľahko vyrobiť a podľa potreby umožňovali ľubovoľné priraďovanie. Viedla ho principiálna požiadavka prepojiť funkčnosť so zodpovedajúcim estetickým tvarovaním. V jeho návrhoch je prítomný latentný klasicizmus. Ďalšou jeho principiálnou požiadavkou na architektúru bola monumentalita. Z jej výrazových prostriedkov zdôrazňoval hlavne proporčnosť, úmernosť a všeobecne primeranosť, ktorá sa vyjadruje v architektonických vzťahoch. Primeranosť definoval ako niečo spočívajúce v skrytosti, a nie bezpodmienečne čitateľné v konštrukcii. Príklady hľadal v antike. Bol inšpirovaný Schinkelovým klasicizmom, ktorého vplyv sa prejavil v Behrensovsky typických „stĺpových fasádach.“ Jeho tvorbu sprevádza úsilie o jednoduchosť, jasnosť a veľkorysosť. Minuciózne zvládnuté detaily, pozorne zvolené proporcie a funkčnosť. Návrh žilinskej synagógy spadá do obdobia, keď sa po expresionistickej fáze tvorby v druhej polovici 20. rokov vrátil k pokojnej formálnej reči a tým k základným geometrickým formám, k jasnému rastrovému systému a tiež k motívom ríms. Tieto sa prejavili pri jeho obytných komplexoch pre Viedeň (Margaretengürtel), či na podobnej koncepcii tabakovej fabriky v Linzi.” (historička architektúry Magda Kvasnicová podľa http://www.architektenlexikon.at/de/34.htm)
“Robili sme, čo sme mohli, zažili sme, čo sme ešte nezažili. Na toto si budeme pamätať, hoci vysvetliť to niekomu, kto nebol pritom, nie je možné.” (koordinátor rekonštrukcie Marek Adamov)
“Nová synagóga je pre nás hlavne lekciou z kontroly. Živelný a nestabilný proces, ktorý je riadený kolektívne, zahŕňa množstvo aktérov a je neustále sprevádzaný nepredvídateľnými zmenami ale aj postupne vyvíjajúcim sa pohľadom na jeho nové využitie.” (architekt Martin Jančok)
Pamätáme si takto – po predstavení divadelnej hry Tiso v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom prišiel za nami koncom roku 2010 predseda žilinskej židovskej obce Pavel Frankl s otázkou, či by sme niečo podobné ako na Stanici neurobili aj v synagóge – zrekonštruovali a priniesli kultúrny život. Nebolo to ľahké rozhodnutie, naše občianske združenie Truc sphérique je príliš malá organizácia na takúto úlohu. Zodpovednosť vyhrala, ŽNO nám prisľúbila 30 rokov bez nájomného a začali sme. Po roku výskumov a príprav sa v roku 2012 začali prvé búracie práce s cieľom odstrániť všetko, čo zakrývalo pôvodnú Behrensovu architektúru.
Nepodarilo sa nám však získať žiadne väčšie peniaze. Pod tlakom úlohy prekračujúcej naše možnosti sme od začiatku kombinovali zbierky, dary, 2% z daní, sponzorov aj malé granty. Kúsok po kúsku sme skladali milión a pol eur. Ďalší milión eur sme ušetrili vďaka práci dobrovoľníkov a darovanému materiálu či prácam desiatok firiem. A nakoniec, po pár rokoch roboty, nás väčšími grantami podporili Granty EHP (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko), Ministerstvo kultúry SR, Mesto Žilina, Nadácia Kia Motors Slovakia, spoločnosť Počítače a programovanie, Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku, programy Európskej únie.
Zoznam tritisíc ľudí, ktorí nám počas siedmich rokov pomohli darom alebo prácou a ktorí si tak kúpili nesmrteľnosť, zaznel naživo 12. mája 2017 na otvorení ako súčasť hudobnej skladby Mareka Piačeka. Môžete ju stále počuť v múre synagógy, stačí priložiť ucho k stene.
To, prečo sme sa do rekonštrukcie pustili, sme si uvedomovali len postupne a zostáva to naďalej najdôležitejšou otázkou. Od začiatku bolo okrem zodpovednosti za Behrensovu architektúru rovnako dôležitou motiváciou aj to, že chceme dať pamiatke nový život. Od prvého roku sme popri rekonštrukčných prácach spustili “pootvorenia” – prvé výstavy, koncerty, festivaly, stretnutia, ktoré priviedli na stavenisko tisíce ľudí.
Primerané nastavenie dialógu medzi samotnou kultúrnou pamiatkou a jej novým využitím je kľúčové. Koncept obnovy sa postupne menil a vyvíjal. Od pomerne intenzívneho obsadenia priestorov, cez následné odhmotňovanie až po veľmi subtílnu intervenciu. Vzhľadom na to, že projekt bol financovaný postupne a v etapách, mali sme k dispozícii luxus, ktorý si dnes môže dovoliť len málokto – čas. Ten bol využitý aj na priebežné testovanie návrhu na pootvoreniach v mierke 1:1 a vďaka skúsenostiam z týchto akcií sme ho menili a prispôsobovali.
Súčasná podoba návrhu, pracovne nazývaná “half–white”, sa opiera o zistenie, že akákoľvek nová architektúra je pre objekt a jeho nové využitie nežiadúca. Ostáva prázdny priestor, ktorý je len horizontálne farebne rozdelený na dve polovice. Kým spodná polovica je v neutrálnej bielej, ktorá slúži ako pozadie pre výstavy, horná polovica prezentuje synagógu v jej pôvodnej farebnosti. Permanentný je len Behrens, ďalšia architektúra výstav má iba dočasný charakter. V ideálnom prípade tak projekt nikdy nenadobudne finálnu a nemennú podobu, nebude nikdy dokončený. Idea monumentu s tekutým obsahom pretrvá.
Chceme, aby vznikajúca kultúrna inštitúcia a jej program boli z 21. storočia, aby sa tu diali veci, ktoré budú premyslenou kombináciou kritickej reflexie, produkcie umenia a komunitného života. Veríme, že práve v rovine programu sa odohrá skutočné dobrodružstvo, ktorého ste práve teraz súčasťou.
Iniciátori a koordinátori rekonštrukcie:
Marek Adamov, Róbert Blaško, Fedor Blaščák, Ján Gašparovič v spolupráci s kolegami zo Stanice Žilina-Záriečie
Hlavný architekt:
Martin Jančok
Projektanti:
Michal Sirotiak (Eurodesign), Katarína Kyselová a Vladimír Kohút (Prodis), Ondrej Marko (2021), Martin Tencer, Danka Ollahová, Evka Kišková-Červeňanová a ďalší z emProject-u, Ľubo Keľha (Kelso), Ján Daniš (Faltherm), Pavol Niňaj (Save), Róbert Kardoš (Talux), Laura Murguia Sanchez (Hazlighting), Lenka Balážová (Lightroom), Jozef Vojtaššák (Colt), Danica Jurkovičová, Ľubomíra Blašková, Michal Kontšek, Matúš Maras, Michal Janák, Ivana Čobejová, Eva Strocholcová, Samuel Šimonovič (Plural), Jakub Kopec, Zdenka Mikulová, Vladimír Benedik, Ondrej Marko…a ďalší, všetci ako dobrovoľníci a podporovatelia iniciatívy
Historické a reštaurátorské výskumy, reštaurovanie:
Magda Kvasnicová, Ján Hromada, Peter Szalay, Ivan Pilný, Gabriel Hartl, Marek Repáň, Jan Janda
Rada pre obnovu:
Henrieta Moravčíková, Matúš Dulla, Iveta Černá, Ján Krcho, Miloš Dudáš, Pavel Frankl
Odborná spolupráca:
Vladimír Majtán (Krajský pamiatkový úrad v Žiline), Pavol Ružbarský (Endorfine), Milan Novák a Peter Štanský (Štátny archív Žilina), Marek Jančúch, Dalibor Adamus, Richard Kohler, Peter Snadík, Peter Pikna, Natália Zajačiková (fotografie a film), Peter Liška (grafický dizajn), Milan Macek (stavebný dozor), Pavel Frankl a mnohí ďalší, všetci ako dobrovoľníci. Za fotografie, ilustrácie a texty na tejto stráne ďakujeme: Štátny archív Bytča, zilina-gallery.sk, Oddelenie architektúry ÚSTARCH SAV, Žilinská univerzita, Museum Pfalzgalerie Kauserslautern, Muzeum umění Olomouc, Juraj Nedorost, Peter Štanský, Milan Novák, Jozef Feiler, Pavel Frankl, Peter Szalay, Magda Kvasnicová, Dalibor Adamus, Richard Kohler, Peter Snadík, Ľubo Stacho, Martin Jančok a ďalší…ak sme na niekoho zabudli, ospravedlňujeme sa.
1789
V meste Žilina mohli žiť len dve židovské rodiny: Hispaniolovcov a Wixovcov.
1850
Vznikla židovská modlitebňa a škola.
1851
Súpis židov v Žiline zaznamenal 260 osôb. Začínajú sa viesť židovské matriky.
Rabínom bol Jozef Grünbaum.
1850 – 1880
Židovská komunita prosperuje a pre mesto nadobúda rastúci hospodársky význam.
1870 – 1911
Výstavba železníc a výhodná poloha mesta vedú k zakladaniu významných priemyselných podnikov (Súkenka, Hungária, Továreň na celulózu) a peňažných ústavov, vznikajú firmy Natana Zelinku, Bartolomeja Scheera a iných.
1872
V mestskom zastupiteľstve sú ako najväčší platcovia daní Leopold Popper, Jakub Rosenfeld, Gabriel Spanyol a ďalší.
1888
Židovská náboženská obec v Žiline odsúhlasila svoje stanovy predsedom sa stáva Ignác Rosenfeld.
1903
V Žiline sa koná priemyselná výstava Horného Uhorska.
1912
Ortodoxní židia v meste zakladajú modlitebný spolok Adath Jescharim.
1918
Dochádza k násilnostiam a útokom voči židovskému obyvateľstvu.
1919
Vznik politickej strany Poale Zion v Žiline.
Z 25 advokátov v meste bolo 20 židov, z 12 lekárov sú 10 židia.
1921 – 1939
Hugo Spanyol a Ignác Spierer sú členmi mestského zastupiteľstva.
Dochádza k rožštiepeniu židovskej obce. Predsedom ortodoxnej obce bol v rokoch 1923 – 1939 Samuel Schlesinger, predsedom neologickej obce bol v rokoch 1923 – 1936 Ignác Spierer.
1921
V meste žije 1680 židov (14% obyvateľstva).
1927
Hugo Spanyol sa stáva prvým námestníkom starostu.
Slávnostné vysvätenie ortodoxnej modlitebne.
1928
Súťaž na stavbu neologickej synagógy vyhráva nemecký architekt Peter Behrens, zúčastnili sa aj J. Hoffmann a domáci M. M. Scheer.
Výstavba neologickej synagógy
1929 – 1931
Výstavba neologickej synagógy podľa víťazného návrhu od Petra Behrensa (stavitelia: bratia Novákovci, Žigo Wertheimer). Stavba presiahla význam mesta, stala sa jednou z najpozoruhodnejších architektonických pamiatok európskeho moderného hnutia na Slovensku.
V roku 1930 v Žiline žije 2500 židov.
1938
Do mesta prichádzajú židovskí utečenci z Nemecka a Rakúska. Objavujú sa prvé protižidovské výstrelky.
6. októbra je v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska.
1939
14. marca bol vyhlásený Slovenský štát.
Postavenie židov na Slovensku sa dramaticky zhoršuje. Začínajú vznikať nariadenia, zákony a vyhlášky, ktoré postupne zbavujú židov občianskych a hospodárskych práv.
Z 756 obchodníkov je 424 židovských.
1941 – 1942
9. 9. 1941 vstupuje do platnosti vládne nariadenie č. 198/1941 Zb. „o právnom postavení židov“, tzv. Židovský kódex, ten so svojimi 270 paragrafmi predstavoval najrozsiahlejšiu protižidovskú právnu normu v Európe.
V Žiline bolo zlikvidovaných 414 židovských podnikov a ďalšie boli arizované; 247 židovských domov prešlo do vlastníctva štátu; židovskí zamestnanci sú vyhadzovaní z práce.
Po dočasnom ukončení deportácií v októbri 1942 zostalo na Slovensku okolo 24 000 židov, počet žilinských sa odhaduje na tisíc.
1940
K 1. januáru prepustilo mesto svojich židovských zamestnancov, židovskí žiaci boli počas roka vyhodení zo škôl.
Vzniká okresná komisia pre arizáciu.
1942
21. marca začalo fungovať Žilinské koncentračné stredisko (jedno z piatich na Slovensku). Zo Žiliny bolo do konca roka vypravených 19 transportov (18 223 slovenských židov). Celkovo bolo v roku 1942 vyvezených zo Slovenska takmer 58 000 židov, prežilo 282. Do transportov si židia mohli vziať len 50 kg na osobu a ich hnuteľnosti sa rozpredali na dražbách. 24. októbra koncentračné stredisko v Žiline zrušili.
1944
29. august – Slovenské národné povstanie.
Od 13. septembra začali zo Žiliny transportovať všetkých židov, ktorí v meste zostali.
1945
30. apríl – oslobodenie Žiliny.
Podľa zoznamu, ktorý zhotovil Haim Gordon zahynulo počas holokaustu 2668 žilinských židov.
Prvá povojnová valná hromada Židovskej náboženskej obce sa koná 5. júla 1945. „Musíme všetko znova vybudovať,“ zdôrazňuje tajomník obce Šimon Goldenberg.
Obec má asi 100 členov, židovské náboženstvo vyznáva asi 500 ľudí.
Počet židovských navrátilcov do mesta je 551.
1945 – 1949
Dochádza k zlúčeniu neologickej a ortodoxnej obce.
Židia z mesta odchádzajú do zahraničia.
Na valnej hromade náboženskej obce sa v januári 1949 zúčastnilo len 26 členov.
1952
Je odhalený pamätník žilinským obetiam holokaustu v obradnej sieni cintorína.
1957
Za údajnú spoluprácu s izraelským veľvyslanectvom je odsúdený Pavel Sendrei s manželkou.
1968
Začína sa posledná veľká vlna vysťahovalectva židov zo Žiliny.
1969 – 1989
Činnosť obce značne ochabla. Podľa správy ONV má len prestárlych členov, jediným záujmom ktorých je pochovávanie na židovskom cintoríne.
1989 – …
Činnosť Židovskej náboženskej obce sa aktivizuje. Prvoradou úlohou je oprava objektov, vo veľmi zlom stave bol cintorín aj modlitebňa na Dlabačovej ulici. Riešiť sa musia zložité právne problémy.
Židovská náboženská obec v Žiline má asi 50 členov (s priemerným vekom okolo 65 rokov).
2009
Vo vydavateľstve Edis vychádza kniha Židia v Žiline od autorov: Peter Frankl a Pavel Frankl, má 503 strán. Z nej pochádzajú aj tieto dátumy, udalosti a informácie.
Nová synagóga je otvorená každý deň okrem pondelka od 13.00 do 19.00 a počas večerných akcií, rovnako aj kaviareň.
Spojené kultúrne centrá Nová synagóga a Stanica Žilina-Záriečie prevádzkuje:
Truc sphérique, o.z.
Závodská cesta 3/2844, Žilina 010 01
+421911862111
info@novasynagoga.sk